Ja osobne považujem šport za obrovský fenomén, ktorý človeku strašne veľa dáva, ale niekedy aj berie. Vďaka športu získavame nielen fyzickú kondíciu, ale aj psychickú odolnosť, ktorá nám neskôr pomáha lepšie zvládať stresové a krízové životné situácie, ktorých žiaľ táto doba prináša čoraz viac.
Šport a ja to je väzba, ktorá je pevne spätá už od môjho útleho detstva. Akosi automaticky som začal kopať do lopty, ešte skôr ako som vedel poriadne chodiť. Dlho som sa venoval aktívne futbalu, neskôr po zranení už len rekreačne. Futbalu, hokeju, tenisu a všakovakým iným športom som sa ja a moja generácia venovali prakticky počas celého roka. Ihrisko za bytovkou, kde sme bývali bolo vždy preplnené a bol problém sa naň dostať. My mladí, sme si museli na svoju šancu počkať až kým starší neskončili. Takto to trvalo do rokov až kým sme nepodrástli. Spomenuté ihrisko začalo postupne čoraz viac pustnúť, detí na ňom bolo čoraz menej, až napokon tam nebolo nikoho.
Dnešná mládež športuje minimálne resp. nešportuje vôbec. V časoch keď som vyrastal ja nebol ešte tak rozšírený fenomén menom internet. Počítačové technológie neboli v takom rozmachu, ako sú teraz, žili sme bez mobilov a toto všetko sú zbrane najťažšieho kalibru proti športovaniu. Dnešné deti ovládajú videohry, mobily, počítače a všetky výdobytky modernej technológie, ale k športu ich to láka stále menej.
Deti by ale mali začať športovať a to najmä kvôli svojmu zdraviu a to nehovorím o hroziacej obezite detí, ktorá sa stáva celosvetovým problémom (len na Slovensku asi 18 % detí trpí nadváhou, približne 7 % detí je obéznych a situácia sa stále zhoršuje).
Ako ale donútiť deti športovať? Hodín telesnej výchovy rapídne ubúda, všetci odborníci a kompetentní sa v tom už dávno zhodli. A čo sa zmenilo? NIČ! „Ekonomické prepočty ukazujú, že investovanie 1 € do telesnej výchovy detí a mládeže na školách ušetrí v budúcnosti 3 € potrebné na liečenie porúch zdravia a civilizačných ochorení vyplývajúcich z ich pohybovej inaktivity." Myslím si, že tieto čísla hovoria jasnou rečou. Pokiaľ sa ja pamätám, telesnú výchovu sme mávali v rozsahu 3 hodín týždenne. Teraz ak sú moje informácie správne, je telesná výchova 2 hodine týždenne. Z prieskumov za posledných 20 rokov vyplýva, že pribudlo detí, pre ktoré sú hodiny telesnej výchovy jediným miestom pohybu! „Dnes je to 25 % chlapcov a dievčat, zatiaľ čo v minulosti to bolo iba 8,5 % chlapcov a 11,3 % dievčat". V Európe sa už zobudili, napr. Slovinsko zvýšilo počet hodín z 2 na 3, Poľsko z 2 na 4, Francúzsko má na prvom stupni dokonca 5 atď.
Možností na pohybové aktivity je neúrekom, prechádzky v prírode, kolieskové korčule, bicykel, futbal, tenis atď. Deti potrebujú mať svoje príklady, ak vidia, že rodič sedí vyvalený na gauči, tak ťažko môžete od neho čakať nejakú pohybovú aktivitu. Ak dieťa objaví šport, ktorý ho chytí, bude ho robiť rado a často. Naopak netreba deti do ničoho nútiť, ak ich budete tlačiť do športu ,ktorý im nesedí, neočakávajte spoluprácu.
Deti môžu mať svoju inšpiráciu aj u našich známych športovcov, tak ako sme sa my niekedy hrávali na Dubovského, Moravčíka, Jágra, Agassiho, tak aj dnes vnímajú úspechy Hossu, Cháru, Hamšíka, Sagana, Cibulkovej. Majú jednoducho svoje vzory na ktoré sa hrajú a chcú sa im podobať.
Budem tajne dúfať, že pri pohľade na ihrisko, kde som ja strávil nespočetné množstvo hodín mi nezostanú len krásne spomienky a nostalgia, ale snáď sa dočkám ešte pohľadu na aspoň z časti naplneného ihriska.
